Najstaršia zmienka o obci pochádza z r. 1277. V roku 1478 sa táto usadlosť spomína ako zemiansky majetok. Súpise pamiatok na Slovensku, vydanom v r. 1967 sa uvádzajú o obci Bátorová nasledovné údaje: „Bátorová, predtým Bátorovce 157 n.m. v Stredoslovenskom kraji, v Ipeľskej kotline, 21 km na JJZ od Modrého Kameňa. Roku 1277 sa uvádza Batur de Nene, podľa ktorého dostala dedina svoje meno. Obyvatelia sa živili obrábaním pôdy a vinohradníctvom, boli poddanými viacerých drobnejších feudálov. Cestná radová dedina.Kostol /ev. a v./ postavený roku 1903. Zvonica s barokovým zvonom z r. 1740.“
Obec zaznamenáva v minulosti rôzne názvy, napr. roku 1277 sa uvádza Batur de Nene, 1773 Batorfalu, Batorowa, 1786 Bátorfalu, Batorowa, 1808 Bátorfalu, Bátorowá, 1863-1913, 1938-1945 Bátorfalu, 1920 Bátorová, Bátorovce, 1927-1938, 1945-1948 Bátorová, Bátorfalu, 1948 Bátorová.
Na základe diela I. Bakácsa „Hontvármegye Mohács előtt“, vydaného v r. 1971, obec bola v zálohovom vlastníctve rodiny Nényei, potom sa výmenou dostala do majetku rodiny Kóváry /1413/. V 15. stor. bola majetkom rodiny Csehy /1413/ a Kenderesi /1474/. V stredoveku sa nezaznamenali o obci žiadne informácie. V XVIII. stor. boli tu zemepánmi rodiny Kubíniovcov, Baloghovcov a gróf Koháry. V obci sú dve štyri staršie a dve nové panské usadlosti. Staršie postavili rodiny, Tihániovcov, Blaškovičovcova, Buócovcovnovšie,rodinyNándoryovcov a Torňošovcov. Do začiatku 20. stor. bola obec začlenená v Hontianskej župe. Štátnoprávne a územné zmeny v r. 1938, ktoré vznikli po tzv. Mníchovskej zrade a Viedenskej arbitráži v neprospech Slovenska, zasiahli aj do organizačnej a územnej štruktúry okresného zariadenia v Modrom Kameni. Celá južná časť okresu vrátane obce Bátorová bola pričlenená k Maďarsku. Obyvatelia sa tu zaoberali poľnohospodárstvom a vinohradníctvom. Pestovali vínnu révu, ovocie, zeleninu, no najmä obilie, zemiaky a kukuricu. Ich prvotné výrobné nástroje boli veľmi jednoduché – graca, drevené vidly, drevené hrable a pod. Ťažné zvieratá boli kone, voly a somáre. Obyvatelia sa okrem pestovania obilnín zaoberali chovom dobytka a ošípaných. Z dobytka sa najviac chovali kravy na mlieko, menej na mäso. Pomerne dobre bol rozšírený výkrm ošípaných.
Vtedajší zemepáni pozvali z Oravy a z Trenčína smelých bojovných Slovákov, aby bránili územie medzi Opatovskou Novou Vsou a Nenincami pred Turkami. Obec svoje meno Bátor-falu pozdejšie Bátorová dostala z toho dôvodu, že títo osadníci boli smelí a nárazy nepriateľa odrážali stále s úspechom tak, že od chotára tejto usadlosti nepriatelia nemohli ďalej podnikať svoje útoky. /bátor - odvážny.
V 5. stor. n.l sa dostávajú na naše územie Huni, Longobardi a Avari. Posledným predhistorickým obdobím je doba slovanská, hradištná. Predpokladá sa, že územie okresu bolo pohraničnou východnou oblasťou veľkomoravského štátu so slovanským osídlením. Po zániku Veľkej Moravy a usadením sa Maďarov bolo začlenené do ranofeudálneho štátu uhorského. Prvé písomné zmienky o obciach Veľkokrtíšskeho okresu pochádzajú z 12. – 13. stor. V tomto období patrila prevažná časť pôdy kráľovi, ktorý ju dal do súkromnej držby, pričom časť spravoval sám. Tak napr. hradu Zvolen patrili obce Bátorová, Vinica a ďalšie.
Územie dnešného okresu Veľký Krtíš patrilo v minulosti k Hontu a Novohradu. Rozprestiera sa v južnej časti územia Stredoslovenského kraja. Susedí s okresmi Lučenec, Zvolen a na západe s okresom Levice. Južnú časť okresu tvorí štátna hranica s MR Územie okresu je pomerne členité. Severnú časť tvorí Javorie, Krupinská planina, na severozápade je ohraničený Čebovskou bukovinou. Južná časť okresu má nížinný charakter a geograficky patrí do Juhoslovenskej nížiny. Prírodnou štátnou hranicou je rieka Ipeľ. Samotná Ipeľská kotlina je najúrodnejšou oblasťou okresu. Severnú časť okresu pokrývajú lesy. Poloha a dobré klimatické podmienky predurčujú okres pre poľnohospodársku výrobu. Nerastné bohatstvo okresu je hlavne v hnedom uhlí, ktoré bolo základom rozvoja priemyselného potenciálu okresu. Archeologicky nie je územie okresu dostatočne preskúmané.
Z doterajších bádaní sa dá predpokladať osídlenie územia okresu od najstarších čias.
Stopy najstaršieho osídlenia nachádzame najmä v Poiplí. Údolie rieky Ipeľ bolo husto obývané už v kamennej dobe. Asi tisíc rokov pred naším letopočtom ľudia začali osídľovať kraj z juhu na sever. Vystriedali sa tu rôzne kmene. Každý mal iný spôsob života a zvyk i vlastnú kultúru, ktorá sa prejavila napr. vo výrobe keramiky a rôznych predmetov. Najstarší stupeň vývoja spoločnosti na území okresu predstavuje staršia doba kamenná – paleolit. Druhým obdobím vývoja ľudskej spoločnosti je mladšia doba kamenná – neolit. Významnou lokalitou z obdobia neolitu je Malý Iliašov pri Slovenských Ďarmotách. Táto keramika sa označuje volutová želiezovského typu. Inú skupinu pásikovej keramiky tvorí bukovohorská keramika, ktorá poukazuje na vysokú úroveň svojich tvorcov, lebo je zdobená jemnými rytými ozdobami, je len niekoľko milimetrov hrubá a starostlivo vypálená. Rozkvet tejto kultúry súvisí so stykmi s juhovýchodnými kultúrnymi oblasťami, ktoré boli v tom čase v obchodnom styku s naším územím. Ďalšou dôležitou kultúrnou skupinou v neolite je keramika lengyelská. V lokalitách z obdobia neolitu nachádzame charakteristické kamenné nástroje, ako sú kopytovité kamenné kliny, ploché sekerky, motyky, drvidlá, aj hojnú štiepanú industriu z rozličného materiálu: kremeňa, obsidiánu, rohovca a pod. Prvé nástroje sú už dokonale vybrúsené, vyhladené a boli prvými nástrojmi používanými pri love a v hospodárstve. Posledným obdobím doby kamennej je neskorá doba kamenná /eneolit/, ktorá tvorí prechod k dobe bronzovej.O zručnosti obyvateľov žijúcich v tomto období svedčí množstvo dokonale vyrobených kamenných nástrojov, ktoré nielen hladili, ale aj vŕtali. Celá doba bronzová je bohatá na rozličné kultúry. Z nich je význačná kultúra pilinská, pomenovaná podľa maďarského pohrebiska v Pilini. Z pilinskej kultúry sú známe niektoré náleziská: Balog nad Ipľom, nálezom sekerky s tuľajkou, V. Čalomija, lokalita Csurgóbánya vo Veľkej Vsi n. I. s halštatským materiálom. Pozostatky z doby rímskej sa našli aj na našom území. Črepy z rímskej doby sú známe z Ipeľského Predmostia a nález prsteňa z tejto doby je v Ďurkovciach. Na niektorých územiach sú známe nálezy rímskych mincí. Približne v 4. a v 5. storočí n l. dochádza k veľkému pohybu národov aj u nás /sťahovanie národov/. Stopy po osídlení z doby sťahovania národov sa našli pri Slovenských Ďarmotách – Malý Iliašov.
tvorí v červenom štíte pod zlatou veľkými striebornými perlami zdobenou korunou a striebornou osemhrotovou hviezdou zo zlatej oblej pažite klíči zlatá rastlina, po jej bokoch strieborné radlice, vpravo hrotom nahor smerujúci lemeš, vľavo hrotom dole smerujúce čerieslo.
V heraldike platí, že pri popise erbu naň hľadíme zo stanoviska jeho nositeľa teda čo je na pohľad vpravo popisujeme ako heraldicky vľavo. V prípade potreby možno pažiť klíčiacu rastlinu a korunu sfarbiť ako žlté , hviezdu a radlice ako biele, no vždy sa tieto motívy budú popisovať ako zlaté a strieborné. V prípade čierno-bieleho znázornenia farieb možno použiť heraldickú šrafúru tak, že červenú zobrazíme zvislým šrafovaním, zlatú jemným bodkovaním a strieborná ostane voľná.
Obce Bátorová je okrúhla, uprostred s obecným symbolom a kruhopisom OBEC BÁTOROVÁ. Od spomenutých troch symbolov – erbu ,vlajky a pečate možno odvodiť ďalšie.
Vlajka obce pozostáva zo štyroch pozdĺžnych pruhov vo farbách žltej (1/6) , bielej (1/6), žltej (1/6) a červenej (3/6). Vlajka má pomer strán 2:3 a ukončená je tromi cípmi t.j . dvomi zástrihmi siahajúcimi do tretiny jej listu.
Obce Bátorová má rovnakú kompozíciu ako obecná vlajka. Nemusí však mať vždy pomer 2:3, môže byť aj dlhšia. Navyše, kým vlajka predstavuje voľný kus textilu, ktorý sa pomocou lanka vztyčuje na stožiar, zástava je vždy pevne spojená so žrďou , stožiarom či kratším priečnym rahom, ak ide o koruhvu.
Zvislá zástava na kratšom priečnom rahne sa nazýva koruhna . Krátka zástava obce Bátorová má tvar takmer štvorca, v skutočnosti sa však jej výška proporčne rovná výške štítu a šírka zasa jeho šírke.
Pridaním znakovej zástavy ku koruhve vznikne kombinovaná, alebo tiež „veľká koruhva“.
Znakovej zástave sa podobá , no významom sa od nej odlišuje štandarda starostu obce. Ide v podstate o znakovú zástavu, doplnenú o lem v obecných farbách. Nejde už o obecný symbol v pravom slova zmysle ale o symbol starostu, symbol viažúci sa k jeho úradu, ide o insigniu starostu.
